Pápež Benedikt 7. marca 2008 povedal: „V srdci sviatostného slávenia nie je hriech, ale Božie milosrdenstvo, ktoré je nekonečne väčšie ako naša vina“.
Dnešná evanjeliová scéna nás privádza do večeradla, ku sláveniu prvej eucharistie. Ľudia, ktorí majú mať s Ježišom účasť na prvej omši v dejinách sú skôr podobní starým Jakubovým synom, než vodcami nového Izraela. Akoby na nich platili slová umierajúceho Jakuba: „Prekypoval si sťa voda,… zneuctil si moje lôžko“ (povedané Rubenovi), „ľstivosť a násilie sú vaše zbrane“ (povedané Simeonovi a Lévimu), „kostnatý osol, čo odpočíva za ohradami je Isachar“, „hadom na ceste, zmija rohatá na chodníku, čo hryzie koňa pri kopyte“ (povedané o Danovi), „dravý vlk“ (povedané o Benjamínovi). Len o Nefatilim (ktorý sa preukazuje krásnymi rečami), Jozefovi (ktorý je ako ovocný stromček) a Júdovi (ktorý je ako lev, ktorému prislúcha žezlo) sú proroctvá pozitívne.
Všetci potrebujú Božie milosrdenstvo. Nikto nie je hodný byť na tomto slávení.
Z tohto kruhu dnes viac ako inokedy vystupuje do popredia Judáš a jeho zrada. Je jediný, koho meno korešponduje s jedným z Jakubových synov (Júda) a o ktorom jeho otec vyniesol to najkrajšie proroctvo. My sa môžeme domnievať, že Ježiš Judáša/Júdu vníma očami patriarchu Jakuba. Nazýva ho priateľom. Práve tento priateľ sa rozhodol obrátiť pätu proti tomu, kto mu dáva jesť chlieb – proti Ježišovi.
V tomto okamihu, v okamihu rozhodnutia pre hriech sa deje niečo nepochopiteľné, tak ako je nepochopiteľná veta sv. Pavla: „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte viac rozhojnila Božia milosť“ (Rim 5, 20). Ježiš dokonale miluje. Takže môžeme byť svedkami lásky, ktorá miluje, ale citovo nevydiera, ktorá túži, ale uchováva si šarm. Táto láska sa prejavuje v slede Ježišových gest a prejavov.
Prvým Ježišovým prejavom je „zachvenie sa v duchu“. Ježišov ľudský duch sa zachvel v Duchu Svätom – v Duchu lásky. Jeho láska sa rozkmitala, rozšírila, explodovala, rozliala sa. Je to to isté chvenie, ktoré zažíva milujúci Ježiš nad správou o Lazárovej smrti, o tom, že je už tri dni v hrobe a páchne. Judáš je v túto chvíľu rozhodnutia pre zlo už v hrobe a páchne, veď aj vôňa Máriinej nardovej masti mu bola neznesiteľná. Rozkladným zápachom napĺňa dom Cirkvi. Ježiš sa rozhodne ho povolať z hrobu, tým, že si ľahne do hrobu namiesto neho. Je to to isté chvenie, ktoré zažíva Ježiš pri správe, že sa Judášovi poddávali zlí duchovia a že jeho meno je zapísané v knihe života pre život. Ježiš vidí toto veľké Judášovo povolanie stále a je pre neho trvalo prítomné, neodvolateľné. Chveje sa za všetkých, ktorí mohli byť oslobodení jeho slovom a učením.
Následne Ježiš hovorí: „jeden z vás ma zradí“. Ježiš musí odhaliť pravdu o zrade, ale nechce menovať priamo Judáša. Jednak sú všetci zúčastnení potencionálni zradcovia (Peter to nakoniec potvrdí a aj ostatní sa rozutekali), jednak je takto vytvorený priestor, aby sa Judáš vážne zamyslel nad svojim rozhodnutím. Ešte stále ho môže zmeniť. To, čo sa hovorilo potajomky, bolo vyslovené nahlas, ale nie pre usvedčenie, ale na obrátenie.
Nasleduje podanie namočenej smidky. Podľa tradície je namočená smidka chleba pri veľkonočnej večeri rezervovaná tomu synovi, ktorému chce otec prejaviť najväčšiu lásku. Najbližšie je Ján a Peter a určite by si to zaslúžil niekto z nich dvoch. Ježiš najväčšiu lásku prejavuje Judášovi. V tomto kúsku chleba, ktorý je namočený, je znázornený Ježišov údel, čiže skutočnosť že jeho telo (chlieb) bude ponorené do krvi, že bude pokrstené krvou (omočiť je po grécky baptó a to má spoločný koreň ako slovo baptizó – krstiť). V tomto geste je veľká neha.
Nasledujú slová „čo chceš urobiť, urob čo najskôr“. Akoby v nich sám Ježiš pobádal Judáša k hriechu. Ale v tomto slove sa ukazuje láska, v ktorej Ježiš už akceptoval slobodu jeho priateľa a vložil toto zlé rozhodnutie do spásneho plánu.
V tomto všetkom Ježiš neplače, neprosí, len miluje. A aká mala byť odpoveď? Predsa na výzvu „urob čo chceš urobiť“, kde Ježiš Judášovi pripomína, že ho opantala vlastná vôľa, sa mal Judáš opýtať: „A čo chceš Ježišu ty?“ Tak ľahké. Bez tejto otázky sa znak Ježišovej lásky nepremení na jeho telo a krv, ale ostane len namočeným chlebom. Aj keby sme ostali vo večeradle a nevymenili svoju vôľu za Ježišovu, tak eucharistia bude pre nás len obyčajným chlebom a vínom bez účinku.
Ak sme v rozhodnutí ostať nemenní v našom rozhodnutí žiť podľa seba, tak sme v tme a satan rozdeľuje Cirkev. Skúsme aj dnes prosiť: Buď vôľa tvoja, ako v nebi, tak i na zemi.

Dnes máme pred očami opäť gesto ženy, ktorá rozlieva vzácnu masť a natiera Ježišovo telo. Ježiš toto gesto sám interpretuje ako vnútorne súvisiace s tajomstvom jeho smrti: „Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu!“. V rozbití alabastrovej nádoby je naznačené „rozbitie“ Ježišovho tela na kríži, z ktoré vyteká vzácny vonný parfém – symbol Božieho života, jeho Ducha, ktorý nesie pečať Otca aj Syna. Parfém je znázornením tohto trojičného tajomstva, snáď ako každý parfém nesie tajomstvo komponované z hlavy, srdca a základu. Táto vôňa, tento život je niečo, do čoho sa môžeme nechať zavinúť a pomazať: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho… Vložil som na neho svojho ducha“. To sa deje pri zmierení i eucharistii.
Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali.
Judáš tvorí tragickú súčasť tajomného Božieho plánu rozbitia Ježišovho tela a „prevoňania“ sveta Kristovou vôňou. Jestvuje mnoho zamyslení a interpretácií Judášovho tragického príbehu. Jednu nám ponúka evanjelista Ján sám, keď popisuje Judáša ako toho, kto „bol zlodej“, ako niekoho, „kto nosil mešec“. Spočiatku bol Judáš uchvátený Ježišovým slovom a zjavom. Postupne si však všíma, že jeho slovo je schopné vyvolať vďačnosť vo forme materiálnych darov, ktoré mohol spravovať. Okrem toho vníma, že Ježišovo účinkovanie je kvantifikovateľné, že je v istých momentoch vysoko efektívne, že zasahuje stále viac ľudí, až po viactisícové masy. Judáš teda nosil mešec. Znamená to, že mešec bol blízko jeho srdca. Mešec sa stal jeho zorným uhlom, optikou, paradigmou. Čo to znamená? Že začal na Ježiša nazerať cez ekonomické a kvantitatívne ukazovatele: koľko jeho slová a skutky zarobia, koľko ľudí osloví, aký vplyv nadobudne, ako veľké mocensko-politické hnutie založí. Judáš sa musel cítiť šťastne pri masách ľudí na vrchu, pri správe, že sa o Ježiša zaujíma sám Herodes, keď sa Ježišovou kauzou začala zaoberať veľrada hlavného mesta Jeruzalema. Ale Ježiš ide pomimo logiky kvantity a efektívnosti.
O ňom platí, že je Božím služobníkom, ktorého si „privinul Pán“, na ktorého „položil svojho Ducha“, čiže je služobníkom, ktorému primárne záleží na tom, aby bol Synom svojho Otca, aby národom priniesol Ducha cez rozbitie vlastnej telesnosti. Na jeho živote je vidieť, že „nedolamuje nalomenú trstinu“ a „nezháša hasnúci knôtik“. Inými slovami, že neprináša „právo národom“ politicky, ale cez starosť o „poľné ľalie, nebeské vtáky“, ľudské trstiny a zhasínajúce ľudské životy. Nakoniec aj posledné dni jeho života nevenuje veľkým programovým vyhláseniam, zakladaniu hnutia, strategickému plánovaniu boja, prípravy nejakého „novo ordo saeculorum“ politickou cestou. Cestou do Jeruzalema sa Ježiš zastaví pri ovčej bráne a dnes sa zastavuje v rodine Lazára, Márie a Marty. Ježiš nakoniec darovanú hodnotu tristo denárov vôbec neodloží, ale minie ju. Dnes by niekto povedal, že len tak „naverímboha“. Pri tomto geste nepovie nijaké zásadné slovo o zmene pomerov k spravodlivejšej spoločnosti bez tried, bez chorých a chudobných. Je plne prítomný v dome Marty, Márie a Lazára, je naplno pri nich a jeho láska napĺňa dom vôňou. Pre Judáša je Ježiš príliš malý, provinčný, malicherný, bez veľkej vízie, upätý na romantické gestá, slaboch pod vplyvom dvoch žien, revolucionár s veľkým potenciálom, ktorý nevyužil… V Judášovej perspektíve je potrebné byť mužný, konať efektívne, strategicky, systematicky… Veď čas sa kráti. Už takmer niet času.
Nosiť mešec znamená prijať logiku efektívnosti. Tá je však Ježišovi cudzia. Neraz v snahe urobiť „veľké veci“ urobíme taký prievan, že sfúkneme (obrazne aj skutočne) človeka, ktorého viera len tlie. Niekedy sme tak uchvátení veľkolepými projektmi, potencionálnymi číslami a počtami novoobrátencov, že nám uniká jednotlivec od susedov, ktorý je nalomený ku zlu a možno ho svojou necitlivou „horlivosťou“ dolomíme, či spálime. Avšak v koncentrácii na jednotlivca a  na drobné veci každého dňa môžeme zakúsiť vôňu večnosti. Je vhodné opustiť ilúziu politického kresťanstva, ktoré má ovládnuť sedem vrchov: od ekonomiky cez kultúru po náboženský priestor, či veľkých syntéz podobných cézaropapizmu a vlastnenia dvoch mečov. Táto syntéza je síce v Božom pláne, ale len cez obrat jednotlivca do vlastného vnútra a k Bohu a cez dôsledne žitý „malý život“ s veľkou láskou. Čas jeho naplnenia bude časom nových Turíc. Duch Svätý dáva Ježišovmu všednému životu charakter univerzálnosti. Tento Duch rozvoniava tam, kde sa žije konkrétna láska. Duch dá aj najmenšiemu skutku večnú trvácnosť. Tak ako sa do konca dejín bude rozprávať o žene, ktorá rozbila nádobu s nardovou masťou, ako sa bude hovoriť o pohári podanom chudobnému, ktorý vďaka nemu nebude viac zakúšať tiaž chudoby. V malom, takpovediac sviatostnom geste konkrétnej pomoci je zárodok nového sveta. Už klíči, nevidíte? Mešec netreba nosiť. Ten patrí peňazomencom. Nakoniec stále platí: „čo sa staráte o zajtrajší deň“, dnešok má dosť svojho trápenia – kríža, ktorý môžem niesť s láskou.

A tí, čo išli pred ním, aj tí, čo šli za ním, volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! 
V úvode i v samom srdci dnešnej liturgie stojí zvolanie „hosanna“. Je to spev radosti, ktorý spievali pútnici do chrámu počas sviatku stánkov. Spev pochádza zo žalmu 118, ktorý sa spieva okrem iného ako oslavný žalm na veľkonočnú nedeľu: „Pánova pravica mocne zasiahla, Pánova pravica ma zdvihla. Ja nezomriem budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove“. Hebrejský výraz hosanna je obsiahnutý vo verši 25: „Pane, spas ma; Pane, daj mi úspech“. Po ňom nasleduje verš 26: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Čiže termín hosanna znamená prosebné zvolanie: „Pane spas ma!“, „Daj nám spásu“ – hoshi῾a na. Je to radostné zvolanie, ktoré sa postupne významovo zmenilo na aklamáciu podobnú nášmu „nech žije!“.
Týmto spevom chceme predchádzať, sprevádzať a najmä nasledovať toho, kto prichádza v mene Pánovom. To má byť náplňou celého Veľkého týždňa, podobne ako bol týždeň židovského sviatku stánkov naplnený „radosťou pred Pánom“ (Lv 23, 40).
Spev „hosanna“ sa má v tieto dni Veľkého týždňa stať najbližšou modlitbou. Od dnešného -ako tak uvedomelého hosanna – k jeho vyblednutiu a zoslabnutiu je krátka cesta. Stačí niekoľko pracovných povinností, či bežný komerčný ruch okolo jarných sviatkov a stojíme mimo duchovného prúdenia. Nám je do Veľkého týždňa ponúknutá chvála a prosba. Máme Pána nasledovať našim vnútorným spevom. Aj my máme volať hosanna – „Pane spas ma, Pane daj mi úspech“; „požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Ale môžeme aj v zmysle oslavného „vivat“ volať: „v tebe žijem Ježiš môj“; „Ježišu syn Dávidov zmiluj sa nado mnou“; „nech je zvelebené meno Pánovo…“; „Pane Ježišu Kriste, Syn Otca, zošli teraz na zem svojho Ducha“; „Požehnaný je plod života tvojho, Ježiš“. To je jediná cesta, ako sa vnútorne pripraviť na sviatky a ostať pred Pánov, či kráčať za ním. Nakoniec k tomu nabáda aj sv. Pavol v dnešnom druhom čítaní: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ Sv. Pavol nám v týždni Pánovej kenózy kladie pre oči vzývanie Ježišovho mena a pokľaknutie pred ním. Inými slovami prosbu o spásu a chválu jeho mena.
Len to je skutočný kontext do ktorého môže Pán vstúpiť so svojou veľkonočnou milosťou. Preto nech naše hosanna nezoslabuje, ale silnie. Aj keby dnes bolo zvykové, prázdne, nezúčastnené, nech každým dňom rastie na intenzite a pravdivosti. Nech nesleduje kariéru od nedeľného „hosanna“ k piatkovému „ukrižuj ho, nech s ním máme pokoj“. Opačný postup – od ukrižuj ho k hosanna – je v poriadku, ba žiadúci. O tom píše sv. Faustína: „V istej chvíli som zbadala celé zástupy ľudí v našej kaplnke aj pred kaplnkou, aj na ulici, lebo sa nemohli pomestiť. Kaplnka bola slávnostne vyzdobená. Pri oltári bolo veľa kňazov, naše sestry, i sestry z iných reholí. Všetci očakávali osobu, ktorá mala zaujať miesto pri oltári. Zrazu som počula hlas, že ja mám zaujať miesto na oltári. Vyšla som z domu…aby som išla do kaplnky za hlasom, ktorý ma volal. Zrazu všetci ľudia začali do mňa hádzať, čo kto mohol: blato, kamene, piesok, metly… Keď som prekročila prah kaplnky, začali ma udierať predstavení aj sestry, aj chovanice, dokonca aj rodiča, kto čím mohol. Či som chcela, alebo nie, rýchlo som musela vystúpiť na miesto určené na oltári. Len čo som zaujal určené miesto, tí istí ľudia, chovanice, sestry, predstavení a rodičia, všetci začali vystierať svoje ruky a prosiť o milosti. Ja som im nemala za zlé, že do mňa hádzali rozličné veci…V tej chvíli moju dušu naplnilo nepochopiteľné šťastie“ (Denník 31, str. 43). Postup od ľahostajnosti, či hnevu k prosbe o milosť spásy je aj našou možnosťou.
Len v úprimnom speve hosanna – v prosbe a chvále počas celého týždňa sa môže zrodiť naša spása, nový život. To je priestor, klíma, kontext, prostredie, kde Ježiš prichádza ako vykupiteľ so silou osláveného bytia za mnohých. Všimnime si, že rozprávanie, ktoré je súčasťou pašiového príbehu o Ježišovej večeri a smrti, čiže anamnetická spomienka v Duchu Svätom pri svätej omši, je vložená do oslavy: „Naozaj si Svätý Otče, ty prameň všetkej svätosti“. V tejto klíme sa kňazom čítaný príbeh stáva nanovo realitou. Aj naše počúvanie pašií, môže byť takto účinné, len keď v Duchu budeme oslavovať Boha a prosiť ho o spásu. V tomto rozpoložení môžeme zažiť čosi nové a nečakané.
To dosvedčuje herec, ktorý v Gibsonovom filme Utrpenie hral Barabáša. Hral ho Pedro Sarubbi. Podľa definície režiséra mal hrať človeka, ktorý je divý ako pes, ale ktorý sa v jednom okamihu stane maličkým a to práve preto, lebo sa stretne s Božím synom. Preto režisér nechcel, aby herec hrajúci Barabáša pred natáčaním vôbec čo i len na chvíľu videl Ježiša – Jima Caviezela. Chcel, aby jeho pohľad bol taký aký je pohľad človeka, ktorý vidí Ježiša po prvý raz v živote. A naozaj sa niečo také stalo: „Urobil som ako povedal a keď sa naše oči stretli, pocítil som akoby zásah elektrickým prúdom“. Tento človek sa zmenil. Hovorí: „Žil som šesť mesiacov v tibetskom kláštore. Bol som meditovať v Indii. Žil som pri Amazónke. V Ježišovi som teraz našiel môj konečný cieľ tohto hľadania“.
Do našej chvály a prosby hosanna Boh môže zasadiť svoj pašiový príbeh, ktorý má moc zmeniť náš život. Môžeme uvidieť Ježiša novými očami a môže nás naplniť nová radosť Pred Božou Tvárou. Hosanna, vivat.

V tomto pôstom období sa budú konať každú stredu po sv. omši krížové cesty na Kalvárii.