Pavol Strauss

 „Kristus svojou smrťou zničil smrť a urobil z nej most do večného života, k sebe. .. Kto dal svetu krajšiu perspektívu života? Začína sa nová éra v dejinách duší. Všetko sa obracia k svetlu.“ (P. Strauss: KRÍŽOVÁ CESTA, Mozaika meditácií)

        
       Je možno trocha prekvapujúce, že naše nitrianske pastoračné centrum nesie meno práve tohto človeka. Iste, v meste s tak bohatou duchovnou a kultúrnou tradíciou by človek možno očakával meno niektorého z našich vierozvestcov, a predsa je ním židovský lekár prijímajúci kresťanskú vieru až ako tridsaťročný. Tento paradox je však aj našou nádejou, novou cestou a naším vzorom ako možno aj v dnešnej dobe strácajúcej kontakt s tradíciou našich otcov prijať Krista. Život Pavla Straussa bol totiž životom úprimne hľadajúceho človeka, ktorý cez krásu umenia, vedy a filozofie dokázal preniknúť cez povrchné argumenty až k samotnému koreňu pravdy. Jeho život je tak príkladom a povzbudením pre mnohých mladých študentov našich univerzít, aby sme sa nebáli a verne nesledovali odpovede v hľadaní pravdy, pretože iba tak „poznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ (Jn 8, 32)

Avšak predstaviť život a mnohostrannú osobnosť lekára, spisovateľa, umelca, no predovšetkým človeka s veľkým srdcom Pavla Straussa je i tak zaiste nesmierne ťažká úloha. Sme preto veľmi radi, že nasledujúce riadky o živote a diele „patróna“ nášho Univerzitného pastoračného centra Pavla Straussa vám môžeme priniesť priamo z pohľadu jeho syna Mudr. Jozefa Straussa, ktorý ako lekár pokračuje v otcových šľapajach.

Detstvo a mladosť

Otec sa narodil 30.8.1912 v Liptovskom svätom Mikuláši (ako sa vtedy volal). Spolu s jeho starým otcom- mestským lekárom Bartolomejom Kuxom žili v dome na námestí, kde je dnes múzeum Janka Kráľa. Jeho detské spomienky sa viažu na ordináciu jeho starého otca, kde nasával prvé medicínske dojmy. S hrdosťou asistoval pri púšťaní žilou a iných populárnych medicínskych výkonoch tej doby. Spomína naňho ako na originálneho, filozofujúceho človeka, nesmierne empatického, sociálne cítiaceho , ktorý od chudobných nebral honorár za svoju prácu, ba naopak, uštedril im aj almužnu. Jeho otec bol advokát. Opisuje ho ako pokojného a rozvážneho človeka, vždy s knihou v ruke, alebo zahĺbeného nad šachovnicou. Svoju matku mal nesmierne rád - vo svojej autobiografii ju opisuje neuveriteľne krásne- ako milujúcu matku, výbornú

klaviristku, dokonalú interpretátorku Chopinových diel. Obdivoval jej multilinguálnu schopnosť vyjadrovania- okrem nemčiny a francúzštiny brilantne ovládala aj angličtinu, ktorá v tej dobe ešte nebola preferovaná. Mal jediného brata Juraja, ktorý doposiaľ ešte žije. Juraj bol významným vedcom a expertom WHO ( Svetovej zdravotníckej organizáciie v odbore mikrobiológia, so špeciálnym vedeckým zameraním na virológiu a výskum chlamýdií. 

Môj otec začal svoju oficiálnu edukáciu v maďarskej základnej škole- ale tam chodil len 2 mesiace. Po prevrate v roku 1918 začal chodiť do židovskej základnej školy, ktorá v tej dobe mala najlepšiu úroveň a  chodili do nej nielen židovské, ale aj kresťanské a evanjelické deti. Pokračoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, ktoré malo vtedy vynikajúcu úroveň, hlavne Samovzdelávaci Hodžov krúžok. Tu začína jeho umelecká kariéra i jeho celoživotné priateľstvo s huslistom a neskorším riaditeľom hudobnej školy Ervinom Smatekom. Po matke zdedil talent pre hru na klavír i lásku k tomuto nástroju a celkovo hudbe ako takej.

Otcove gymnaziálne slohové práce boli skutočným skvostom a pedagógmi boli vysoko hodnotené. Nesmierne veľa čítal, už ako 12-ročný mal prečítaného Dostojevského. Inklinoval však najmä k nemeckej literatúre a všetko čítal v origináli. Dokoca i jeho prvé knihy, ktoré začal vydávať od r. 1936, boli v nemčine. Jeho obľúbenými autormi boli Reiner Maria Rilke, Hermann Broch, Johann Wolfgang Goethe, Robert Musil, Franz Werfel, Thomas Mann a ďalší. Treba poznamenať, že ako deti mali vždy guvernantky, z ktorých jedna vždy bola Nemka alebo Francúzska, ktorá slovensky nehovorila. Nemčinu preto ovládal rovnako ako svoju materinskú slovenčinu. Rovnako aj denník, ktorý si začal písať ako 13-ročný bol tiež v nemeckom jazyku. Jeho prvá veta bola: „Mám strach pred smrťou, mám strach zo zániku. Keď toto napíšem, nezaniknem hádam nadobro.“
 

        Život myšlienky

“Na troch pilieroch bol postavený most cez môj život: na hudbe, na slove a myšlienke, a na medicíne. Boli to fixné body, okolo ktorých pretekal život, a raz v ňom boli hlbšie ponorené, inokedy sa prúd spomalil a jeho koryto bolo plytšie, ba neraz hrozilo, že vyschne. Hranica krásy a dôstojnosti života začína životom myšlienky.“

          
          Ku koncu gymnaziálnych štúdií mal veľkú dilemu čo študovať. Rozhodoval sa medzi hudbou, filozofiou a medicínou. Nakoniec zvíťazila medicína, ale ostatné dve oblasti zostali jeho celoživotnou láskou. Štúdium medicíny začal vo Viedni. Keď spomínal svojich profesorov, žasol som, že to boli osobnosti, z ktorých diel sme sa neskôr učili my. Bol to hlavne profesor anatómie Tandler, ale spomínam aj na mená ako Furth, Denk, Demel, Weibl a Artza. A Viedeň sa mu stala rajom. Mohol tu navštevovať vynikajúce koncerty, opery, pokračovať v štúdiu klavíra. Istý čas si dokonca privyrábal, keď hrou na klavíri sprevádzal známu koncertnú speváčku Alžbety Kramerovú. Štúdium však bolo drahé, a preto po dvoch semestroch odišiel študovať na nemeckú univerzitu do Prahy. Naďalej sa však pohyboval v umeleckých kruhoch. V Prahe vtedy študoval aj spomínaný Ervin Smatek. Otec viedol nekonečné debaty o umení s neskôr známymi maliarmi: Nevanom, Nemešom, Baumfreundom, sochárom Réderom a hlavne so slepým básnikom Oskarom Baumom. Otec mal po celý svoj život nesmierne sociálne cítenie, čo ho priviedlo na krátky čas medzi vtedy sa rodiace komunistické hnutie. Tu sa osobne spoznal s Vladom Klementisom, Lacom Novomeským a ďalšími. Pomerne rýchlo sa však s týmto hnutím rozišiel, keď sa dozvedel, že Stalin zakázal predstavenie Šostakovičovej opery. Vtedy sa rozhodol prerušiť všetky kontakty s komunistickým hnutím, rozhorčený a zhrozený nad takýmto štýlom ich kultúrnej politiky. V Prahe pokračoval v návštevách koncertov, kde počul vtedajšie špičky umeleckého sveta, ako bol Jozef Suk starší a cyklus symfonických diel dirigovaných Václavom Talichom. Zaujali ho Mahlerove a Brucknerove symfónie, ktoré dirigoval svetoznámy Bruno Walter. Ďalej spomínal klavíristu Horowitza, Giesekinga, huslistov a čelistov Kubelíka, Kociana, Hubermanna, Milsteina, Ricciho, Oistracha, Kazalsa, spevákov Jeritza, Lehmannovú, Totti dal Monteho, Iccavera, Gigliho, Šaljapina. Spomínal mi aj na osobné stretnutie s Bélom Bartókom, ktorému sa po koncerte prihovoril a dlho s ním debatoval aj o slovenskej hudbe, pretože Béla Bartók zbieral aj slovenské piesne. Hovorím tu obšírnejšie o týchto menách preto, lebo to boli na tú dobu skutočne špičkoví umelci. Počas pražského pobytu ho však postihla i veľmi dramatická udalosť- smrť matky, ktorá zomrela ako 41- ročná na endokarditídu. Toto poznačilo na dlhú dobu jeho život. Hľadal útechu v stredovekej mystike, vo východných náboženstvách ako budhizmus. V tomto období sa zoznámil i s rodinou Munkovcov, ktorá podstatne zmenila jeho život. Boli to konvertiti zo židovstva na kresťanskú vieru, ktorí ho postupne priviedli ku kresťanstvu. Svoj vzťah k novému vierovyznaniu spečatil konverziou a krstom v roku 1942. V týchto rokoch už pracoval ako mladý lekár. V roku 1944 narukoval do Vojenskej nemocnice v Ružomberku. Tam ho zastihlo aj Slovenské národné povstanie, kde prechádza do poľnej nemocnice na povstaleckom území v Korytnici v dobe najväčších náletov, kde operoval doslova dňom i nocou. Z tohto obdobia pochádzajú aj jeho viacnásobné zatknutia nemeckou armádou. Bol niekoľkokrát eskortovaný. Vždy však nejakým neuveriteľným zázrakom dokázal vyviaznuť so zdravou kožou. Pri jednom eskortovaní k nemu napríklad pristúpil jeden nemecký dôstojník, ktorému tlmočil a povedal mu: „Mám v eskorte 151 mužov. Mám však odovzdať len 150. Pre vás je to nebezpečnejšie ako pre tých druhých. Ak tu máte známych, pustím vás a vrátim vám doklady.“ Zaviedol otca do nemocnice v Ružomberku, objal ho a odišiel. Inokedy sa po dlhom transporte dostal do povestného zberného tábora v Novákoch, odkiaľ sa väzni transportovali rovno do koncentračného tábora. Tu sa podarilo otca i mnohých ďalších intelektuálov oslobodiť vtedajšiemu poslancovi parlamentu Michalovi Klimkovi z Prievidze. To všetko boli životné skúšky, ktoré ho podstatne zmenili a zocelili, aby pdokázal bez ujmy prežiť aj perzekvovanie v 50-tych a 60-tych rokoch.

Po roku 1945 jeho medicínska dráha viedla do Bratislavy, kde pracoval u MUDr. Brežného, ktorý bol šéfom v Onkologickom ústave. Spolupracoval a spolu operoval s docentom Žuchom, vtedajším vynikajúcim neurochirurgom. Experimentálne zároveň pracoval aj v Anatomickom ústave, hlavne na problematike regenerácie periférnych nervov, ich konzervácii a transplantácii, v pokusoch na králikoch a psoch. Anatomický ústav vtedy viedol Prof. Dr. Kratochvíl, ktorý neskôr na konci svojej kariéry pôsobil aj v Nitre. Na Anatomickom ústave spolupracoval aj so známym prof.Kappelerom a Dr. Godálom. Z tejto doby sa zachovali mnohé odborné publikácie, ale aj korešpondencia s vtedy známymi európskymi kapacitami. V tomto období už písal po slovensky a vyšli jeho diela Mozaika nádeje a básne v próze Stĺpy. Publikoval aj v literárnych časopisoch či lekárskej odbornej literatúre, kde publikoval 12 prác. Z chirurgickej a kultúrnej stránky boli toto preňho idylické časy. V tom období ho Dr. Brežný nahovoril, aby si podal žiadosť o primariát. Zažiadal teda o primárske miesto v 3 menších nemocniciach. Odmietli mu to zásluhou jedného člena komisie, ktorému prekážal otcov diplom z pražskej nemeckej univerzity. Netrvalo to však ani pol roka a ten pán utiekol do Nemecka. Nakoniec po pol roku bol otec umiestnený v novej nemocnici Milosrdných bratov v Skalici ako primár chirurgie a riaditeľ nemocnice v jednej osobe. Tu sa zaslúžil o výstavbu najväčšej časti vtedy malej budovy, ktorej podoba v zrekonštruovanej forme pretrváva doteraz. V tomto čase bol i na významnej odbornej stáži v Zurichu u Prof. Brunnera, ktorý keď ho videl operovať, ihneď mu ponúkol miesto na klinike. Zvíťazila však jeho láska k Slovensku. V tomto období azda ako prvý na Slovensku robil lumbálne sympatectomie a stellectomie. Ako jeden z mála chirurgov na Slovensku v tejto dobe robil neurochirurgické zákroky, operoval štítne žľazy, pri úrazoch zavádzal Kuntscherove fixácie a všetky druhy brušných operácií tej doby. V tomto čase publikoval aj na tú dobu originálnu embolectomiu bifurkácie aorty. Chirurgia vtedy nebola taká, ako ju poznáme v dnešnej podobe, zahŕňala aj gynekologickú a pôrodnícku činnosť či urologické operácie v prestávkach medzi operáciami. Aj v tomto skalickom období mal krásne umelecké priateľstvá s akademickým maliarom Júliusom Koreszkom, Jozefom Kolárom a Jozefom Ilečkom. Často bol hosťom v skalickej búde známeho speváka Dr. Janka Blahu pri dobrom skalickom vínečku. Z tohto obdobia sa datuje aj jeho priateľstvo s hercom Gustávom Valachom, ktorého manželka porodila prvého syna a dostala na tie časy smrteľnú popôrodnú otravu krvi. Otec jej ako prvej pacientke v Skalici zohnal penicilín a zachránil jej život. Boli to tvrdé 50- te roky a tak v r. 1956 bol z úradnej moci preložený od operačného stola v Skalici do Nitry. Tu mal byť pôvodne zástupcom primára na chirurgii v nemocnici. Dobré duše však zariadili, že bol odstrčený na miesto poliklinického chirurga s možnosťou operovať jediný deň v týždni. A tak sme sa v roku 1957 celá rodina presťahovali do podnájmu na Chmelovej doline. Perzekvovania vzhľadom na fakt, že nebol nikdy konformným človekom, ho sprevádzali po celý život. Je veľmi ťažké pochopiť čo prežíval, keď v plnom rozlete chirurgickej erudície musel ošetrovať bežné drobné úrazy, zápalové procesy a stretávať sa s nevraživosťou a podrazmi od kolegov, ktorí boli politickými figúrkami. Dobre si uvedomovali, že na neho odborne nestačia a tak mu znepríjemňovali život ako sa len dalo. Bol pod neustálym dozorom ŠTB. Vždy keď sme zdvihli telefón, bolo počuť cvaknutie odpočúvacieho zariadenia. Od pacientov, ktorí boli vtedajšími členmi ŠTB a iných nomenklatúrnych kádrov, sa dozvedel, že ho majú za úlohu sledovať. I v  súčasnosti je meno “Pavol Strauss“ nájsť v zverejnených zväzkoch ŠTB ako nepriateľskú osobu pod označením Svätý. Opakovane bol na výsluchoch. Nebolo to príjemné, lebo sme nikdy nevedeli, či sa vráti. Čo som však obdivoval, nikdy nereptal, nikdy sa na nikoho nehneval, každému dokázal odpustiť, aj keď na tieto výsluchy chodil s malou dušičkou.

Nezaháľal ani odborne. Naďalej študoval. Na poliklinike vykonával aj menšie operačné zákroky. Akoby predbehol dobu, pretože dnes sú tieto výkony súčasťou jednodňovej chirurgie. V 60- tych rokoch vykonával sklerotizácie varixov na dolných končatinách. Keď som o tom rozprával môjmu konškolákovi a terajšiemu dekanovi lekárskej fakulty Prof. Labášovi, bol z toho veľmi prekvapený, pretože vtedy to bola neznáma liečebná metóda. Neprestával ani so spisovateľskou činnosťou. Písal denne. Jeho heslo bolo: napísať denne aspoň 2 vety. Ako som spomínal, od 13- tich rokov si písal denník, v ktorom pokračoval až do svojej smrti. Aj v Nitre mal veľké množstvo priateľov z radov umelcov, ktorých menovanie by si vyžiadalo veľa času. Jediné, čo ho trápilo bolo, že je zaradený medzi „ šupíkových“ autorov. Niekoľko drobných diel ako napr. Rozhrnutá opona alebo Postila dneška sa však podarilo prepašovať do Ríma, kde vyšli pod pseudonymom Jozef Augustín. Keďže nemohol verejne nič vydať, využíval možnosti rečniť na pohreboch a oslavách, a do týchto príhovorov vždy vsunul mnohé zo svojich myšlienok. Po malom „oteplení“ po roku 1968 vydáva Zákruty bez ciest a Zápisky diletanta. Mali vyjsť aj ďalšie knihy, ale boli zošrotované. A tak počas normalizácie sa všetko vrátilo do starých koľají a ostalo len pri dobrých priateľstvách, nespočetných rozhovoroch a čítaní svojich diel v úzkom kruhu. Vydavateľstvá zo zbabelosti pred jeho kádrovým profilom odmietali jedno dielo za druhým. Až rok 1989 mu priniesol satisfakciu ako vo forme ľudského ohodnotenia, tak aj literárnej práce. Stal sa prvým čestným občanom mesta Nitry, čestným občanom mesta Skalice. V r. 1992 mu vedecká rada Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach udelila čestný doktorát filozofických vied spolu s jeho priateľom básnikom Milanom Rúfusom. 21. apríla 1990 sa zúčastňuje na stretnutí kultúrnych, umeleckých a vedeckých pracovníkov s pápežom Jánom Pavlom II. V Prahe. Vydáva postupne svoje diela ako napr. Rekviem za živých, za ktorú v januári 1991 preberá cenu Slovenského spisovateľa. Na pôde Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Prešove sa koná seminár o živote a diele môjho otca. Vychádzajú postupne ďalšie knihy, ako nevydaná trilógia Mozaika nádeje, Ecce homo, Tesná brána, ktorá vyšla v Spolku Sv. Vojtecha v Trnave, či knihy i v iných vydavateľstvách: Nádhera nečakaného, Kvety z popola, Úsmev nad úsmevom. 10. novembra 1992 sa na Vysokej škole pedagogickej v Nitre koná vedecký seminár na tému literárna tvorba Pavla Straussa, ktorý neskôr vychádza ako zborník. V ďalších rokoch vychádza rozšírená reedícia knihy Zákruty bez ciest, Krížová cesta, Za mostom času, Listy sebe, Kolíska dôvery. Otec dlhodobo bojuje so zákernou cukrovkou, ktorej komplikácie ho čoraz viac telesne hendikepujú, čo však našťastie nemá vplyv na jeho psychické schopnosti. Dňa 3. júna 1994 si ráno zapisuje do denníka jedinú vetu: „Smrť neovplyvní vesmírny čas.“ Popoludní mi matka telefonuje, že otec sa necíti dobre. Okamžite prichádzame aj s manželkou Zuzanou, ktorá je tiež lekárkou a nachádzame otca v kritickom stave opuchu pľúc - cyanotického. Odvážame ho do nemocnice, kde však napriek komplexnej starostlivosti zakrátko zomiera.

Po jeho smrti vychádzajú ďalšie diela: Torzo ticha, Stĺpy, ktoré boli pôvodne vydané v r. 1948 a slovenský preklad nemecky písanej zbierky Slová noci v preklade Teofila Klasa. V r. 1996 vychádza Život je len jeden a 13.- 14. novembra toho istého roku sa koná prvá vedecká zahraničná konferencia o jeho diele zorganizovaná Ústavom slavistiky Filozofickej fakulty katolíckej univerzity Petra Pázmánya v Pilíšskej Čabe v Maďarsku. V neskorších rokoch vychádzajú publikácie a spomienky mecenáša jeho diela Profesora Júliusa Rybáka V dotyku s Pavlom Straussom a So Straussom po Straussovi. Ďalej vychádza autobiografia Človek pre nikoho, Odvrátený hlas či reedícia jeho prekladu knihy Petra Lipperta Človek Jób hovorí s Bohom. Postupne sa zakladá Spolok Priateľov Pavla Straussa v jeho rodnom meste Liptovskom Mikuláši, kde pravidelne vychádzajú Listy P.S. a každoročne je na jeseň organizované stretnutie členov spolku. Aktuálne sa v Múzeu Janka Kráľa- jeho rodnom dome, zriaďuje pamätná izba. V Nitre sa posledné 2 roky uskutočnilo odovzdávanie Ceny Pavla Straussa, ktorého laureátmi boli doteraz kardinál Ján Chryzostom Korec, herečka Milka Vášáryová, básnik Milan Rúfus a operný spevák Peter Dvorský. Na Univerzite Konštantína Filozofa je každoročne udeľovaná Cena pomenovaná po mojom otcovi za najlepšiu literárnu prácu.

Edícia diel Pavla Straussa (Vyd. Michala Vaška Prešov)

Záverom mi dovoľte, aby som vyzdvihol to, čo som na mojom otcovi obdivoval: jeho láskavosť, úžasnú empatiu k iným, neuveriteľný intelekt a pritom skromnosť a absenciu

Záverom mi dovoľte, aby som vyzdvihol to, čo som na mojom otcovi obdivoval: jeho láskavosť, úžasnú empatiu k iným, neuveriteľný intelekt a pritom skromnosť a absenciu takých vlastností ako je závisť a nenávisť.   Mal tie vlastnosti, ktoré chýbajú v dnešnej dobe. Nepoznal rozdiely a separovanie na konfesionálnej, politickej či etnickej báze. Miloval všetkých ľudí bez rozdielu a vážil si každého človeka bez výnimky. V dnešnej dobe chýba ten pokoj, nadhľad a noblesa, ktorú on rozdával plným priehrštím.

Text: Mudr. Jozef Strauss

(Úprava a citácie k textu: J. Hanečka)