Rabi Levi Jicchach bol raz prepadnutý lúpežníkom, ktorý bol známy svojou hrubosťou a nemravnosťou. Lupič schytil Leviho za kabát a vytiahol ho z jeho koča. Pritlačil ho d dvierkam kočiaru a zareval: "Vieš kto som?" "Áno", povedal rabbi pokojne "a musím sa priznať, že ti aj závidím". "Ty sa opovažuješ robiť si žarty na môj účet?" vykrikol muž, ktorého pery sa takmer dotýkali rabbiho nosa. "Čo myslíš tým, že mi závidíš? Čo je na mne, nebezpečnom zločincovi, že by si mi to ty, svätý rabín, mohol závidieť?" "Naši mudrci učia" povedal rabbi, "že Boh tak miluje hriešnika, že tomu, kto sa robí pokánie zo svojich hriechov z lásky k Bohu, všetky jeho neprávosti sa počítajú za záslužné skutky.Uváž sám, mojich hriechov je málo a sú malé, a tak dobru, ktoré mi Boh pripisuje ako zásluhu moje priestupky moc nepomáhajú. U teba je to ale ináč! Ty si známy hriešnik. Keby si sa z lásky k Bohu kajal, nikto by sa ti v zásluhách nevyrovnal! To je dôvod, prečo ti závidím!" Keď to Levi Jicchak dopovedal, chytil lupiča za kabát a súcitne ho prosil, aby sa kajal, až zlodejovo srdce zmäklo a on sa na mieste obrátil k Bohu. 

I keď dnešné slovo hovorí o uzdravení ochrnutého, predsa srdcom dnešného rozprávania je hriech a jeho odpustenie, ktoré neostáva bez odozvy a viditeľnej premeny  u človeka. Toto spojenie odpustenia a nového stvorenia v človeku sa dá rozpoznať vo všetkých dnešných čítaniach.

V prvom čítaní Boh hovorí: „Unavoval si ma svojimi hriechmi,...  ja som to, čo kvôli sebe zotriem tvoje naprávosti, a na tvoje hriechy si nespomeniem" (Iz 43). Odpustenie je zabudnutie zlých skutkov, a zároveň pochvala za tie dobré (ľud, ktorý som stvoril, bude ohlasovať moju chválu – tento ľud zacíti chválu/pochvalu). Dôsledkom Božieho odpustenia je skutočnosť, že človek už nemusí pozerať do minulosti, že človek sa má a musí v sile božieho odpustenie vymaniť zo zovretia minulosti, ktorá pretože hriešna, ochromuje aj v prítomnosti srdce, údy, chcenie šedou hmlou, úzkosťou a strachom. Prijať slovo odpustenia znamená vidieť, že sa deje/uskutočňuje niečo nové. No nové vzniká, keď zaznieva slovo Boha o odpustení a keď ho prijímame.

V optike druhého čítania je odpustenie Božie „áno“ človeku. Amen, ktoré hovoríme Bohu je vyslovované spolu s večným Amen Boha voči človeku. Boh pre človeka nemá nikdy nijaké „nie“. Nijaké nedá sa, nedám, neodpustím, neoživím... V prijatí tohto Amen sa skrýva aj vnútorná premena človeka na takého, ktorého reč nie je rozpoltená, nie je áno aj nie. Čiže zároveň milujem aj nenávidím. Odpustenie posilňuje pre Krista, znamená pomazanie a označenie pečaťou Ducha (2Kor 1, 18-22).

Evanjelium hovorí rovnako o Božom odpustení. Tu sa nám treba pristaviť. Odpustenie, ktoré tu predstavuje Ježiš je širšie ako len to, ktoré zaznieva nad ochrnutým: Odpúšťajú sa ti hriechy. Ježišovo odpustenie je prítomné v celom dnešnom príbehu. Už fakt, že opäť prichádza do domu Ondreja a Petra, kde sa stretol s istou dávkou neprijatia u svokry odhaľuje odpúšťajúce srdce. Následne aj prítomnosť farizejov v dome, ktorých nevyháňa, hoci ich prítomnosť je ako neohlásená hospitácia na hodine, je prejavom Ježišovho veľkého srdca, ktoré komunikuje s najhlbšími poryvmi ich srdca. (Čo si hovoria vo svojom vnútri, na to Ježiš odpovedá nahlas. Ježiš odpovie vždy nahlas, veď sám hovorí, že sa odhalí čo bolo skryté a jeho slovo sa bude ohlasovať zo striech). Odpustenie je prítomné aj v zhovievavom postoji voči štyrom mužom. Sú necitliví voči ostatným, sú drzí, nepríjemní, prerušujú Ježišovu katechézu, zamorili dom prachom (veď strecha domu pozostávala zo slamy a hliny), znehodnotili cudzí majetok... Ale Ježiš nereaguje v zlom, hoci každý z nás by určite reagoval s dostatočným dôrazom. Je to zaujímavé a snáď vysvetliteľné tým, že Ježiš nepovažuje príchod cez strechu za narušenie jeho katechézy, ale za jej doplnenie-vizualizáciu. Títo štyria akoby názorným gestom ukazovali a odhaľovali tajomstvo Ježišovho príchodu na svet a jeho pôsobenia. Veď Ježiš sám je ten, kto je nesený štyrmi vetrami - Duch prichádza od štyroch vetrov a oživuje pozabíjaných (Ez 37, 9); On sám prelomil nebo-strechu sveta a vstúpil do stredu ľudských životov, do ich kuchyne, do ich biedy...; On sám je ten, ktorý sa prechádza po streche ako nový Dávid, ktorý pravým zamilovaním prináša človeku život; On sám je ten, ktorý sám pozýva pod svoju strechu, do svojho domu, ale aj pod strechu jeho chrámu, ktorým je jeho telo; On sám rád prijíma pozvanie pod strechu tých, ktorí ho o to prosia ako stotník; On sám túži aby sa jeho slovo ohlasovalo zo striech... Ježiš v týchto štyroch vidí samého seba a preto si viac nespomína na ich asociálne správanie.

Nakoniec Ježiš odpúšťa aj ochrnutému: „Odpúšťajú sa ti hriechy...“. To nie je lacné slovo, ktoré nič nestojí. V tomto slove Ježiš odpúšťa ako ten, ktorý bol priamym adresátom hriešneho odmietania Boha, veď on je Boží Syn. On v tomto slove skutočne odpúšťa, to čím mu dlhodobo ochrnutý ubližoval. Len vďaka tomuto osobnému Ježišovmu príklonu a odpusteniu má Ježiš moc povedať: „Vstaň, vezmi si lôžko...“. Totiž v akte odpustenia Ježiš anticipoval veľký piatok, akt ukrižovania, otvorenia a prebodnutia vlastného srdca, akt totálneho vyprázdnenia - kenózy. Ježišovo slovo odpustenia uvoľňuje úžasnú energiu a tá tvorí vždy niečo nové. Ochrnutý je už iný ako bol pred ochrnutím. Je novým stvorením, ktorý je poslaný ísť domov, pod strechu svojho domu a tam robiť to, čo zakúsil sám: odpúšťať.

Toto je pozvanie aj pre nás. Aj v cez slovo nášho odpustenia sa deje zmena v nás i v bratoch a sestrách. Gesto odpustenia vždy spôsobuje klíčenie niečoho nového, je posilnením v Kristovi a opečiatkovaním pre spásu, je slovom a gestom, ktoré do stuhnutých údov, ale najmä sŕdc prináša svetlo, istotu, oslobodenie zo zovretia šedivej minulosti.

Prečo sa nehýbu stojaté vody našich narušených vzťahov v rodinách, pracovných kolektívoch? Prečo toľká strnulosť, nevôľa pohnúť okom, rukou, srdcom... podľa rytmu Božieho áno? Možno sme zabudli na odpustenie. Nový svet sa nerodí v hneve, rebélii, vzbure, nenávisti, ale rodí sa v odpustení. To je ten doslova akrobatický a obdivuhodný výkon, kedy odpúšťajúci človek otvára strechu nad ochrnutým človekom a vytvára tak priezor do neba. To je tá chvíľa, kedy človek postaví stan nad ochrnutým. Ježišovi sa páči, keď sa viacerí dávame dokopy a spoločne v odpustení a modlitbe sa ujímame chorých, keď obrazne povedané nad nimi staviame strechu Božej milosti, alebo že ich prinášame priamo pred Ježiša.

Komu sme neodpustili? Možno ľuďom, ktorí sú hrmotní, ktorí vo vašom príbytku robia hluk, prašno a neporiadok, ktorí sú plní seba a navyše plní viery v to, že konajú správne, ktorí si do vášho životného priestoru privádzajú kamarátov, ktorí vám nie sú ničím sympatickí, ktorí sú plní seba a ešte k tomu namyslení, necitliví, arogantní... Títo všetci potrebujú odpustenie a modlitbu.

"Modlitba príhovoru môže byť znehodnotená i každým nevyznaným hriechom, ale zvlášť postojom neodpustenia. A to nielen voči človekovi, za ktorého sa modlíme, ale akýmkoľvek neodpustením v našom srdcu. Je to vlastne logické: Ak silou modlitby príhovoru je láska, akýkoľvek nedostatok lásky ju oslabuje, pričom nenávisť ide priamo proti nej, a preto modlitbu príhovoru znehodnocuje už v jej zárodku". (K. Lachmanová)

Požehnaný týždeň všetkým
o. Ĺubo