Na prvom asteroide býval kráľ. Oblečený do purpuru a hermelínu, sedel na jednoduchom a predsa majestátnom tróne. Malý princ sa pozeral, kam si môže sadnúť, ale planéta bola celá zaplnená nádherným hermelínovým plášťom.

Videnie Malého princa a videnie sv. Jána je veľmi podobné:

Uprostred svietnikov som videl kohosi, ako Syna človeka, oblečeného do dlhého rúcha a cez prsia prepásaného zlatým pásom (Zjv 1, 13). Kto zvíťazí, ten takto bude oblečený do bieleho rúcha a jeho meno nevymažem z knihy života, ale vyznám jeho meno pred svojím Otcom a pred jeho anjelmi (Zjv 3, 5).

Aktuálna tlač, akoby cítila atmosféru konca liturgického roka, ktorá patrí zvyčajne eschatologickým témam a zvlášť téme konca stvorenia: „Čas sa pravdepodobne neskončí počas nášho života, ale existuje päťdesiatpercentná šanca, že zanikne v priebehu 3,7 miliardy rokov“. Menej vody prinesie nárast koncentrácie solí. Keď nastanú teploty, pri ktorých nemôže existovať kvapalná voda, zahynú posledné živé organizmy aj baktérie ukryté pod povrchom pólov. To sa môže stať približne o tri miliardy rokov... Zem sa premení na rovnú vyschnutú placku posypanú vrstvou morskej soli a s mrakmi kyslíka vznášajúcimi sa nad ňou. To bude jediný väčší rozdiel oproti stavu, ktorý na Zemi panoval pri vzniku života pred približne 3,7 miliardy rokov. (Koniec vesmíru a koniec Zeme, SME 13.10. 2010)

Zdá sa to také kruté, ostať starým mládencom, žobroniť na staré kolená, aby vás prijali, ak chcete u niekoho stráviť večer a horko-ťažko si pritom zachovať dôstojnosť, chorľavieť a z kúta postele civieť do pustej izby, vždy sa lúčiť pred domovou bránou, nikdy sa po manželkinom boku nehrnúť hore schodmi, mať v izbe len postranné dvere vedúce do cudzích príbytkov, nosiť si v ruke domov večeru, musieť obdivovať cudzie deti a do omrzenia opakovať: „Ja nijaké nemám“, výzorom i správaním napodobňovať jedného či dvoch starých mládencov z detských spomienok. Bude to tak, ibaže tu bude človek dnes i neskôr stáť sám aj v skutočnosti, s telom a skutočnou hlavou, teda i s čelom, aby si po ňom tĺkol rukou (F. Kafka, Bieda staromládenectva).

Jericho v tomto roku oslavuje desaťtisíc rokov od svojho založenia. Na oslavy bola pozvaná Shakira, ale neprišla. Neprichádzajú ani turisti, ani pútnici (ak predsa len, tak len na pár hodín). Jericho nie je mesto pokoja, nemá infraštruktúru, dostatok vody. Oslava, ktorá nevyšla... Presné dôvody nepoznáme, ale akosi nápadne mi tu chýba pozvanie dvoch ľud – rodákov z Jericha: Rachaby a Zacheja. Sú dôležitejší ako Shakira, pretože obaja zažili pokoj, záchranu a spásu... Sú znamením nového Jericha a slávnejšej budúcnosti.