Nech už nemusím počúvať hlas Pána, svojho Boha, a vidieť tento veľký oheň, aby som nezomrel (Dt 18, 16)

Takáto je túžba božieho ľudu Izraela. Preto Pán vzbudzuje proroka, ktorý bude schopný počúvať hlas Pána a pozerať do veľkého ohňa. Týmto prorokom v definitívnej plnosti predpovede je  Ježiš prinášajúci oheň na zem, a ním sme aj my ako jeho prorocký ľud. Slovo hriechom posadnutého srdca, ktoré hovorí čo ťa do mňa, nech premení Boží hlas a Boží oheň:

Ako železo alebo olovo, zlato, či striebro, keď ich vložíme do ohňa strácajú svoju tvrdosť a menia sa na veci mäkké a pokiaľ sa nachádzajú v ohni,... sa tavia a menia svoju prirodzenú tvrdosť, takým istým spôsobom aj duša, ktorá sa zrieka sveta, a keď si zamilovala Jediného Pána, s veľkým vrúcnym hľadaním v premáhaní sa a v sebazapieraní Ho s nádejou a s vierou neprestajne očakáva. Keďže prijala do seba onen nebeský oheň božstva a lásky Ducha, vtedy sa naozaj zrieka každej svetskej lásky, oslobodzuje sa od každej škodlivosti vášní, všetko odmieta od seba, mení svoje od prírody dané vlastnosti ako aj svoju hriešnu zatvrdilosť a všetko považuje za zbytočné kvôli Jedinému nebeskému Ženíchovi, ktorého prijala k sebe a spočíva v Ňom... (sv. Makarius Veľký)

Práve bol v ich synagóge človek posadnutý nečistým duchom...

Knieža zloby – vládca tmy, keď spočiatku bral do zajatia človeka, tak obložil a odel jeho dušu nadvládou tmy, ako obliekajú človeka, aby ho vyhlásili za kráľa a poskytol mu aj kráľovský odev, aby od hlavy až po päty nosil na sebe všetko kráľovské. Takto knieža zloby zaodel celú podstatu duše do hriechu, znesvätil ju, vzal si ju do zajatia nenechal v nej slobodnú ani jedinú jej čiastku: Ani skryté myšlienky, ani rozum, ani telo, ale obliekol ju do slávnostného purpurového rúcha. Tak ako v tele (pri chorobe) trpí nielen jedna časť, ale celé telo je vystavené trápeniam, tak aj celá duša trpela slabosťou chýb a hriechu. Zlý celú dušu – túto nevyhnutnú súčasť človeka, tento jej nevyhnutný orgán – zaodel do svojej zloby, teda do hriechu, čím sa telo stalo trpiacim a pominuteľným (sv. Makarius Veľký). 

„Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Viem, kto si: Boží Svätý.“ 

Nad hlasom a slovom diabla nie je potrebné meditovať, tak ako žalmista, ktorý hovorí nemusím si všímať svojich nepriateľov (Ž 118, 7). Ale jedna poznámka predsa. V slove diabla sa skrýva nepokoj, strach, snaha o pokúšanie i zosmiešnenie Ježiša, keď mu pripomína jeho pôvod v Nazerete (a hneď dva krát, lebo slovo svätý – názír je zrejme slovnou hračkou na motívy Nazeret), veď čo dobré môže byť z Nazareta? (Jn 1, 45). Preto, nad nutkaním oddať sa úzkosti, strachu, pokúšaniu či zosmiešňovaniu človeka alebo aj Boha, je potrebné povedať rozhodné „Mlč!“ 

Viem, kto si: Boží Svätý... „Mlč a vyjdi z neho!“

Odporujte diablovi a snažte sa rozpoznávať jeho intrigy. On, aby nebol odhalený, svoju zatrpknutosť obyčajne ukrýva pod pláštik slasti, a usporadúva rôzne iluzívne vidiny, na pohľad síce pekné, avšak v skutočnosti nejestvujúce, aby takto, chytráckym napodobňovaním pravdy, ktorá je zdanlivo presvedčivá, oklamal vaše srdcia. K tomu smeruje všetko jeho umenie, t.j., aby zo všetkých síl sa staval na odpor každej duši, ktorá dobre pracuje v Bohu. Do duší vkladá mnohé a rozmanité vášni, aby v nich uhasil tento Boží oheň, v ktorom je všetka ich sila. Útočí najmä na ovládanie tela... Keď však napokon vidí, že všetkému podobnému sa vystríhajú a nič od neho neprijímajú a že teda niet nádeje, aby ho niekedy počúvli, so zahanbením od nich odstupuje. Vtedy sa v nich usídli Duch Boží. Keď sa v nich usídli Duch Boží, vtedy im poskytne svoj pokoj, alebo zakúšanie pokoja vo všetkých ich prácach, a slastným pre nich robí nesenie Božieho jarma... Vtedy sa takíto stávajú neúnavnými... nehnevajú sa na ohovárania ľudí a neboja sa nikoho...Pretože pánova radosť prebýva s nimi dňom i nocou (sv. Anton Pustovník).

„I žasli nad jeho učením“

Úžas nad slovom, ktoré mení, upokojuje, uzdravuje, povoláva, pretvára, rozveseľuje, oslobodzuje... až do dnešných dní vyprosuje

o. Ľubo