Myslím, že vcelku radi počúvame staršie piesne v novej úprave. Veľmi zaujímavo znejú popové alebo rockové piesne v úprave symfonického orchestra a viaceré kapely podobný experiment urobili. Nedávno i Miro Žbirka. Na otázku, „sú pre vás zaujímaví interpreti, ktorí spievajú vaše pesničky?“ odpovedal: „Vždy ma bavilo, keď moje piesne niekto interpretoval celkom inak. Nikomu do toho nekecám“.

Dnes sledujeme Ježišovo prorocké gesto, kedy sa ponára do vĺn Jordána a necháva sa pokrstiť. Je to gesto, do ktorého sme boli začlenení aj my a teda je aj našou úlohou konať podobne ako Ježiš. Som presvedčený, že aj Ježiš nás necháva, aby sme urobili „remake“ jeho gesta, čiže aby sme zachovali to podstatné, a zároveň, aby sme doň vložili niečo originálne a vlastné. Čo je podstatou tohto Ježišovho gesta? I keď sa to na prvý pohľad nezdá, ale krst Pána hlboko súvisí s tajomstvom Vianoc. Nie je náhoda, že práve nedeľa krstu završuje Vianočné obdobie. Totiž to, čo kontemplujeme vo Vianočnú noc – vtelenie Božieho Slova, kontemplujeme aj dnes: Ježiš vstupuje do ľudskej biedy. To, čo cez Vianoce ostáva trocha utajené medzi Otcom a Synom, teraz sa stáva úplne zjavným. Vtelenie znamená Boží vstup do ľudskej biedy, do hriechu... Ježiš solidarizuje s hriešnikmi, so svojim ľudom, ktorému sväté Písmo dáva meno „Môj služobník“ a privíja si ho na srdce, kladie naň svojho Ducha, nedolamuje nalomených, ale ich podopiera... (Iz 42, 1-7). V tomto postoji sa ukazuje niečo, z toho, čo pred istým časom objavila a spropagovala česká lekárka PhDr. Jiřina Prekopová, ktorá mnoho rokov pôsobila v detskej nemocnici v Stuttgarte. Pracovala s deťmi s poruchami správania vznikajúcimi neadekvátnou výchovou v rodine. Táto známa nemecká detská psychologička českého pôvodu vo svojich knihách vysvetľuje, akú oporu deti potrebujú, aby sa mohli nerušene vyvíjať. Odpoveďou je tzv. „terapia objatím“, zvlášť vtedy, keď dieťa robí zle. Namiesto poriadneho výprasku radí Jiřina Prekopová chytiť dieťa pevne do objatia a dať mu tak fyzicky pocítiť, čo sa v nás odohráva. Veď terapia pevným objatím v najširšom slova zmysle slúži k obnove narušených citových vzťahov. Pomáha posilňovať, liečiť a uzdravovať vzťahy a primknutie medzi najbližšími členmi rodiny. Zmyslom pevného objatia je vcítiť sa do druhého na psychickej aj fyzickej úrovni tak, aby došlo k vyjadreniu toho negatívneho, čo tieto vzťahy zaťažuje a narušuje. Rodičia spolu s dieťaťom prežívajú jeho stav vydesenej uzavretosti a utešujú ho hladkaním, hojdaním a nežnosťou, akoby bolo zase bábätkom. Povzbudzujú ho, aby vykričalo svoje pocity a zlosť, a uisťujú ho, že ho budú držať tak dlho, až kým mu nebude lepšie. Prestanú až vtedy, keď je dieťa spokojné a nepociťuje prispôsobenie sa nežnostiam rodičov ako ohrozenie, ale je schopné tieto nežnosti ešte dlho prežívať. Toto isté robí Ježiš vo vlnách Jordána. Objíma nás a chce, aby sme všetko negatívne, zlé a hriešne zmenili na lásku. Prežime najskôr toto Božie objatie, ktoré sa udialo pri našom krste, aby sme mohli dať novú náplň Ježišovmu krstnému gestu, teda vstúpiť do sveta a objať ho. Ako sa to robí? Spomínali sme M. Žbirku. V tom istom rozhovore odpovedá pekne na otázku: „Pôsobíte ako pohodový človek. Ste naozaj taký?“: „Väčšinou áno, rád sa rozprávam s ľuďmi, ktorí ma obklopujú, či už na stretnutiach, v šatni, alebo na nejakej akcii. Rád prehodím slovo so známymi, a s tými, ktorých nepoznám a spojí ma s nimi práca, sa rád zoznámim. Bývam v štandardnej pohode a nemlčím v zákulisí. Ale doma sa občas odmlčím. Keď zo seba vydám veľa pozitívnej energie, potrebujem sa dobiť“.

Neuzatvárať sa pred nikým, zvlášť v najbližšom okolí: rodina, kolegovia, spolužiaci, pedagógovia, priatelia, náhodne prichádzajúci ľudia... Ak chceme naozaj naplniť gesto krstu, tak musíme vstupovať do sveta, vystupovať zo seba, neuzatvárať sa. Ale neznamená to splynúť s hriechom. Len vtedy sa prostredie uzdraví, ak máme solidaritu s ľuďmi, ale nie s hriechom. Ontologický efekt krstu je ten, že nás Boh udržiava v bytostnej oddelenosti od hriechu, v ospravedlnenom stave, ak ho samozrejme sami neodmietneme. Ako svätí a nepoškvrení môžeme a máme vstupovať do situácii hriechu v našom okolí. Ktoré to sú? A ako na hriech v našom okolí reagujeme? Nespriateľujeme sa s ním? Nekoketujeme s ním? Pekným príkladom splynutia s hriešnikmi ale nie s hriechom je Guy Gilbert. On sám hovorí o tomto zostúpení k hriešnikom a vyvrheľom, keď hovorí o svojom zvláštnom odeve:

„Poviem vám krátky príbeh o mojom vzhľade, o mojom – ako američania hovoria – „look“. Nemyslite si, že je to nejaký cirkus či kino. Je to príbeh. Bol som v rímskom golieri na mojej motorke, hľadal som kontakt so stratenými mladými v uliciach a každý večer ma zastavovali francúzski policajti. Bol som s černochmi, Arabmi, s tetovanými. Policajti nadávali černochom do zasraných negrov, Arabom do špinavých k....v, a mne hovorili dôstojný pán. Mal som toho dosť. Jedného večera som mladým povedal, že nie som diamant v h...e a jeden z nich mi povedal: „Tak sa obleč tak ako my!“ A ja som si zvolil tento odev. Na druhý deň ma zastavili policajti, narazil som na dvoch silných, tučných policajtov, trochu sa podobali na tých z Altöttingu, máte tu pekných policajtov, no a jeden z nich mi povedal: „Poď sem, ty malý sráč!“ Ja som mu na to povedal: „My sme spolu husi nepásli!“ Povedal mi, aby som si dával pozor, že má dlhé prsty. Odpovedal som mu, že ak sú jeho prsty také dlhé ako jeho g..e, tak sa ďaleko nedostane. A tak som sa ocitol na policajnom prezídiu. Potom som mu predložil moje papiere. Povedal mi: „Prepáčte, pán farár.“ Povedal som mu: „Brat môj, už je neskoro. Predtým som bol sráč a teraz som zrazu fajn chlapík, lebo som kňaz. Ak by som bol celkom nahý, nie som o nič krajší a lepší než ty. Som ľudská bytosť nevyčísliteľnej hodnoty ako každý.“ A preto odvtedy nosím tento odev. Starší mi hovoria, že mi to veľmi svedčí. Jednu otázku, bratia a sestry: Ako pozeráme na tých ostatných? Sme jedinečné, nenahraditeľné osoby, každý z nás. Bez ohľadu na to ako sme oblečení.

Objímme niekoho dnes. Aspoň v srdci a prinesme ho v našom náručí Bohu v modlitbe. Dnes potrebujú našu modlitbu všetci ustráchaní pri skúškach, ale i skúšajúci pedagógovia.

Požehnané dni skúškového obdobia,
o. Ľubo