Moje dni utekajú rýchlejšie ako tkáčsky člnok a končia sa, pretože chýba niť... (Job 7)

Obraz tkáčskeho stroja odkazuje na látku, tkaninu, z ktorých máme ušité oblečenie, a ktoré zvlášť v tomto mraze mimoriadne oceňujeme.  Obraz tkaniny odkazuje však aj na písaný text, keďže slovo text pochádza od latinského slova tkať (textere). Pred sebou teda máme tri druhy látky, ale pristavme sa pri texte/látke Markovho evanjelia. Istá literárna kritička napísala: „Čítanie tohto evanjelia je ako čítanie básne. Je to podnetný zážitok. Prekladá nám sled udalostí a výrokov, ktoré sa spájajú, aby našich mysliach vytvorili jednotný celok a mocný symbol, významový model. Čítanie sv. Marka sa nijako nepodobá čítaniu série záznamov z rúk kompilátora kroník, či zbierke samostatných anekdot“ (Helen Gardnerová).

Text Markovho evanjelia kladie dôraz na Ježišove mocné skutky a pri ich popise je autor veľmi detailný, hoci sám nebol ich očitým svedkom. Marek neprináša veľa Ježišových rozprávaní, čím chce zdôrazniť silu Ježišovho gesta, dotyku, fyzickej prítomnosti. Aj dnešné rozprávanie o uzdravení Petrovej svokry prináša viaceré detaily (pristúpil, chytil, zdvihol...), ktoré potvrdzujú silu Ježišovej prítomnosti, či už v sfére telesnej (horúčka) alebo duchovnej (zlí duchovia).

Jozef Kozák v príhovore katolíckych novín na dnes píše o svojej skúsenosti s detským oddelením v nemocnici a s jednou zdravotnou sestrou. Uprostred hadičiek a prístrojov bola postieľka s dieťaťom. „Vedľa ležal malý plyšák, obľúbená hračka. V tej chvíli prišla zdravotná sestra, poutierala choré telo dieťaťa, skontrolovala prístroje, upravila vankúš, nežne pohladila po hlávke a opäť s citom položila hračku k tvári“. A ďalej pokračuje: „Hoci máme v nemocniciach modernú techniku a špeciálne oddelenia, aj napriek tomu je ľudský faktor nenahraditeľný. Spoliehame sa na neznáme a zložité prístroje, aj napriek tomu však naša dôvera rastie a pevne stojí na blízkosti lekárov a sestier“. (KN 5.2.2012)

Komu venujeme pozornosť a komu už nie? Ku komu sme nežní, láskaví, priateľskí? Aké máme kritéria pre milé, či nemilé správanie? Bruno Ferrero hovorí v jednom svojom príbehu:

Na lekárskej fakulte istej prestížnej univerzity dal profesor anatómie všetkým študentom záverečný test. Jeden zo študentov si podrobne naštudoval detaily, preto rýchlo odpovedal na všetky otázky. Len na poslednú nepoznal odpoveď. Posledná otázka znela: „Ako sa volá pani upratovačka krstným menom?“. Študent šiel odovzdať test s nezodpovedanou poslednou otázkou a opýtal sa profesora, či aj táto otázka ovplyvní výslednú známku. „Samozrejme!“ zvolal profesor. „Vo svojej kariére sa stretnete s mnohými ľuďmi. Všetci sú dôležití. Zaslúžia si vašu pozornosť, hoci len úsmev alebo jednoduchý pozdrav“. Na túto lekciu študent nikdy nezabudol a dodnes vie, ako sa volá upratovačka“ (Nebo v našom dome, 62)

Ježiš neostal v zajatí ľudských a kultúrnych predsudkov, ktoré vtedy ako aj dnes, muži voči ženám a zvlášť svokrám živili. Ani neostal v zovretí časovej tiesne, veď sám cítil, že niť jeho pozemského života nie je už dlhá. Jeho slovo nikdy neostalo bez skutku, bez gesta, bez pristavenia sa, zotrvania v dome. Naozaj nestačí byť len plný slov, myšlienok, výrokov, sentencií, duchovných postrehov, duchaplností. Potrebné je gesto, ktoré človeka následne otvorí pre slovo Božie.

Napriek kráse, poetike a jadrnosti Markovho evanjelia, je veľa toho, čo nám ostáva utajené a čo vzbudzuje našu zvedavosť. Napríklad: Kto bola Petrova svokra? Aká bola? Z rozprávaní kresťanských mystikov a teda z privátnych zjavení i z tradície sa vie, že naozaj bola typickou svokrou. Bola nepokojná, sťažovala sa, kričala nariekala, hrešila... Niť jej života už bola odmotaná do konca. Ježiš ju uzdravuje, ona obslúži hostí, ale aby nevyšla z cviku, neodpustí si poznámku na Petrovu adresu: „Príliš veľa robia tvoji švagrovia sami, odkedy si odišiel do Betsaidy! Keby to aspoň poslúžilo tomu, že moja dcéra bude bohatšia... Počúvam však, že dosť často tam nie si a nelovíš.“ „Nasledujem Učiteľa. Bol som s ním v Jeruzaleme a v sobotu som s ním. Nestrácam čas hýrením.“ „Ale nezarábaš. Ak už chceš robiť sluhu prorokovi, urobil by si lepšie, keby si sa sem znova presťahoval. Aspoň toto chúďa, moja dcéra, bude mať príbuzných, ktorí ju nakŕmia, zatiaľ čo ty budeš robiť svätého“. „Nehanbíš sa takto hovoriť pre ním, ktorý ťa uzdravil?“ „Ja nekritizujem jeho. On si robí svoje remeslo. Kritizujem teba, lebo si darmožráč. Aj tak nebudeš nikdy ani prorokom, ani kňazom. Si nevzdelanec a hriešnik, veľká nula...“ (M. Valtorta, Evanjelium ako mi bolo odhalené I, 337-338).

Možno sa pri prezeraní látky dnešného evanjelia pristavujeme pri uzdravení svokry a mnohých chorých z ich malého mestečka. Ale na cestu uzdravenia nastupuje aj Peter. Slová spochybňovania, neuznania, zosmiešňovania ho určite dlhodobo zraňovali a robili ho plachým, neistým, čo zaobaľoval do hrmotného výrazu a impulzívnosti. To sa prejavovalo aj v jeho neraz akoby nepremyslených a emotívnych reakciách, ktoré poznáme z evanjelií: Rozkáž, aby som prišiel k tebe,... Dobre je nám tu, postavme tri stany,... Pozri my sme opustili všetko, čo z toho teda budeme mať..., To sa ti nemôže stať..., Aj keby všetci odpadli, ja neodpadnem... Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa..., Pôjdem za tebou kamkoľvek pôjdeš... Akoby Peter stále niekomu potreboval dokazovať, že stojí za to, že má hodnotu, že jeho rozhodnutie ísť za Ježišom nebol omyl... Akoby v jeho konaní mala stále miesto jeho nespokojná svokra.

Možno aj preto Ježiš reaguje na Petrovo pozvanie vrátiť sa do domu slovami: Poďme inde, do susedných dedín... Tým aj Petrovi hovorí: Neostaň tu, neostaň v zajatí tohto prostredia... Ježiš svojou dôverou voči nám a láskou aj z nás robí vnútorne slobodných ľudí, ako to vyjadruje sv. Pavol: Som slobodný voči všetkým... Odložme všetkých ľudí, ktorí nás zranili do uzdravujúcej moci Ježišovho milosrdenstva. A určite aj my sami premyslíme, či na látke života, ktorú tkáme, sa nenachádzajú krvavé škvrny od rán, ktoré sme našimi súdmi a slovami uštedrili ľuďom.

Pekný týždeň - posledný skúškový
o. Ľubo