A tí, čo išli pred ním, aj tí, čo šli za ním, volali: „Hosanna! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! 
V úvode i v samom srdci dnešnej liturgie stojí zvolanie „hosanna“. Je to spev radosti, ktorý spievali pútnici do chrámu počas sviatku stánkov. Spev pochádza zo žalmu 118, ktorý sa spieva okrem iného ako oslavný žalm na veľkonočnú nedeľu: „Pánova pravica mocne zasiahla, Pánova pravica ma zdvihla. Ja nezomriem budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove“. Hebrejský výraz hosanna je obsiahnutý vo verši 25: „Pane, spas ma; Pane, daj mi úspech“. Po ňom nasleduje verš 26: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Čiže termín hosanna znamená prosebné zvolanie: „Pane spas ma!“, „Daj nám spásu“ – hoshi῾a na. Je to radostné zvolanie, ktoré sa postupne významovo zmenilo na aklamáciu podobnú nášmu „nech žije!“.
Týmto spevom chceme predchádzať, sprevádzať a najmä nasledovať toho, kto prichádza v mene Pánovom. To má byť náplňou celého Veľkého týždňa, podobne ako bol týždeň židovského sviatku stánkov naplnený „radosťou pred Pánom“ (Lv 23, 40).
Spev „hosanna“ sa má v tieto dni Veľkého týždňa stať najbližšou modlitbou. Od dnešného -ako tak uvedomelého hosanna – k jeho vyblednutiu a zoslabnutiu je krátka cesta. Stačí niekoľko pracovných povinností, či bežný komerčný ruch okolo jarných sviatkov a stojíme mimo duchovného prúdenia. Nám je do Veľkého týždňa ponúknutá chvála a prosba. Máme Pána nasledovať našim vnútorným spevom. Aj my máme volať hosanna – „Pane spas ma, Pane daj mi úspech“; „požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom“. Ale môžeme aj v zmysle oslavného „vivat“ volať: „v tebe žijem Ježiš môj“; „Ježišu syn Dávidov zmiluj sa nado mnou“; „nech je zvelebené meno Pánovo…“; „Pane Ježišu Kriste, Syn Otca, zošli teraz na zem svojho Ducha“; „Požehnaný je plod života tvojho, Ježiš“. To je jediná cesta, ako sa vnútorne pripraviť na sviatky a ostať pred Pánov, či kráčať za ním. Nakoniec k tomu nabáda aj sv. Pavol v dnešnom druhom čítaní: „Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: „Ježiš Kristus je Pán!“ Sv. Pavol nám v týždni Pánovej kenózy kladie pre oči vzývanie Ježišovho mena a pokľaknutie pred ním. Inými slovami prosbu o spásu a chválu jeho mena.
Len to je skutočný kontext do ktorého môže Pán vstúpiť so svojou veľkonočnou milosťou. Preto nech naše hosanna nezoslabuje, ale silnie. Aj keby dnes bolo zvykové, prázdne, nezúčastnené, nech každým dňom rastie na intenzite a pravdivosti. Nech nesleduje kariéru od nedeľného „hosanna“ k piatkovému „ukrižuj ho, nech s ním máme pokoj“. Opačný postup – od ukrižuj ho k hosanna – je v poriadku, ba žiadúci. O tom píše sv. Faustína: „V istej chvíli som zbadala celé zástupy ľudí v našej kaplnke aj pred kaplnkou, aj na ulici, lebo sa nemohli pomestiť. Kaplnka bola slávnostne vyzdobená. Pri oltári bolo veľa kňazov, naše sestry, i sestry z iných reholí. Všetci očakávali osobu, ktorá mala zaujať miesto pri oltári. Zrazu som počula hlas, že ja mám zaujať miesto na oltári. Vyšla som z domu…aby som išla do kaplnky za hlasom, ktorý ma volal. Zrazu všetci ľudia začali do mňa hádzať, čo kto mohol: blato, kamene, piesok, metly… Keď som prekročila prah kaplnky, začali ma udierať predstavení aj sestry, aj chovanice, dokonca aj rodiča, kto čím mohol. Či som chcela, alebo nie, rýchlo som musela vystúpiť na miesto určené na oltári. Len čo som zaujal určené miesto, tí istí ľudia, chovanice, sestry, predstavení a rodičia, všetci začali vystierať svoje ruky a prosiť o milosti. Ja som im nemala za zlé, že do mňa hádzali rozličné veci…V tej chvíli moju dušu naplnilo nepochopiteľné šťastie“ (Denník 31, str. 43). Postup od ľahostajnosti, či hnevu k prosbe o milosť spásy je aj našou možnosťou.
Len v úprimnom speve hosanna – v prosbe a chvále počas celého týždňa sa môže zrodiť naša spása, nový život. To je priestor, klíma, kontext, prostredie, kde Ježiš prichádza ako vykupiteľ so silou osláveného bytia za mnohých. Všimnime si, že rozprávanie, ktoré je súčasťou pašiového príbehu o Ježišovej večeri a smrti, čiže anamnetická spomienka v Duchu Svätom pri svätej omši, je vložená do oslavy: „Naozaj si Svätý Otče, ty prameň všetkej svätosti“. V tejto klíme sa kňazom čítaný príbeh stáva nanovo realitou. Aj naše počúvanie pašií, môže byť takto účinné, len keď v Duchu budeme oslavovať Boha a prosiť ho o spásu. V tomto rozpoložení môžeme zažiť čosi nové a nečakané.
To dosvedčuje herec, ktorý v Gibsonovom filme Utrpenie hral Barabáša. Hral ho Pedro Sarubbi. Podľa definície režiséra mal hrať človeka, ktorý je divý ako pes, ale ktorý sa v jednom okamihu stane maličkým a to práve preto, lebo sa stretne s Božím synom. Preto režisér nechcel, aby herec hrajúci Barabáša pred natáčaním vôbec čo i len na chvíľu videl Ježiša – Jima Caviezela. Chcel, aby jeho pohľad bol taký aký je pohľad človeka, ktorý vidí Ježiša po prvý raz v živote. A naozaj sa niečo také stalo: „Urobil som ako povedal a keď sa naše oči stretli, pocítil som akoby zásah elektrickým prúdom“. Tento človek sa zmenil. Hovorí: „Žil som šesť mesiacov v tibetskom kláštore. Bol som meditovať v Indii. Žil som pri Amazónke. V Ježišovi som teraz našiel môj konečný cieľ tohto hľadania“.
Do našej chvály a prosby hosanna Boh môže zasadiť svoj pašiový príbeh, ktorý má moc zmeniť náš život. Môžeme uvidieť Ježiša novými očami a môže nás naplniť nová radosť Pred Božou Tvárou. Hosanna, vivat.