Dnes máme pred očami opäť gesto ženy, ktorá rozlieva vzácnu masť a natiera Ježišovo telo. Ježiš toto gesto sám interpretuje ako vnútorne súvisiace s tajomstvom jeho smrti: „Nechaj ju, nech to zachová na deň môjho pohrebu!“. V rozbití alabastrovej nádoby je naznačené „rozbitie“ Ježišovho tela na kríži, z ktoré vyteká vzácny vonný parfém – symbol Božieho života, jeho Ducha, ktorý nesie pečať Otca aj Syna. Parfém je znázornením tohto trojičného tajomstva, snáď ako každý parfém nesie tajomstvo komponované z hlavy, srdca a základu. Táto vôňa, tento život je niečo, do čoho sa môžeme nechať zavinúť a pomazať: „Hľa, môj služobník, priviniem si ho… Vložil som na neho svojho ducha“. To sa deje pri zmierení i eucharistii.
Mal mešec a nosil to, čo doň vkladali.
Judáš tvorí tragickú súčasť tajomného Božieho plánu rozbitia Ježišovho tela a „prevoňania“ sveta Kristovou vôňou. Jestvuje mnoho zamyslení a interpretácií Judášovho tragického príbehu. Jednu nám ponúka evanjelista Ján sám, keď popisuje Judáša ako toho, kto „bol zlodej“, ako niekoho, „kto nosil mešec“. Spočiatku bol Judáš uchvátený Ježišovým slovom a zjavom. Postupne si však všíma, že jeho slovo je schopné vyvolať vďačnosť vo forme materiálnych darov, ktoré mohol spravovať. Okrem toho vníma, že Ježišovo účinkovanie je kvantifikovateľné, že je v istých momentoch vysoko efektívne, že zasahuje stále viac ľudí, až po viactisícové masy. Judáš teda nosil mešec. Znamená to, že mešec bol blízko jeho srdca. Mešec sa stal jeho zorným uhlom, optikou, paradigmou. Čo to znamená? Že začal na Ježiša nazerať cez ekonomické a kvantitatívne ukazovatele: koľko jeho slová a skutky zarobia, koľko ľudí osloví, aký vplyv nadobudne, ako veľké mocensko-politické hnutie založí. Judáš sa musel cítiť šťastne pri masách ľudí na vrchu, pri správe, že sa o Ježiša zaujíma sám Herodes, keď sa Ježišovou kauzou začala zaoberať veľrada hlavného mesta Jeruzalema. Ale Ježiš ide pomimo logiky kvantity a efektívnosti.
O ňom platí, že je Božím služobníkom, ktorého si „privinul Pán“, na ktorého „položil svojho Ducha“, čiže je služobníkom, ktorému primárne záleží na tom, aby bol Synom svojho Otca, aby národom priniesol Ducha cez rozbitie vlastnej telesnosti. Na jeho živote je vidieť, že „nedolamuje nalomenú trstinu“ a „nezháša hasnúci knôtik“. Inými slovami, že neprináša „právo národom“ politicky, ale cez starosť o „poľné ľalie, nebeské vtáky“, ľudské trstiny a zhasínajúce ľudské životy. Nakoniec aj posledné dni jeho života nevenuje veľkým programovým vyhláseniam, zakladaniu hnutia, strategickému plánovaniu boja, prípravy nejakého „novo ordo saeculorum“ politickou cestou. Cestou do Jeruzalema sa Ježiš zastaví pri ovčej bráne a dnes sa zastavuje v rodine Lazára, Márie a Marty. Ježiš nakoniec darovanú hodnotu tristo denárov vôbec neodloží, ale minie ju. Dnes by niekto povedal, že len tak „naverímboha“. Pri tomto geste nepovie nijaké zásadné slovo o zmene pomerov k spravodlivejšej spoločnosti bez tried, bez chorých a chudobných. Je plne prítomný v dome Marty, Márie a Lazára, je naplno pri nich a jeho láska napĺňa dom vôňou. Pre Judáša je Ježiš príliš malý, provinčný, malicherný, bez veľkej vízie, upätý na romantické gestá, slaboch pod vplyvom dvoch žien, revolucionár s veľkým potenciálom, ktorý nevyužil… V Judášovej perspektíve je potrebné byť mužný, konať efektívne, strategicky, systematicky… Veď čas sa kráti. Už takmer niet času.
Nosiť mešec znamená prijať logiku efektívnosti. Tá je však Ježišovi cudzia. Neraz v snahe urobiť „veľké veci“ urobíme taký prievan, že sfúkneme (obrazne aj skutočne) človeka, ktorého viera len tlie. Niekedy sme tak uchvátení veľkolepými projektmi, potencionálnymi číslami a počtami novoobrátencov, že nám uniká jednotlivec od susedov, ktorý je nalomený ku zlu a možno ho svojou necitlivou „horlivosťou“ dolomíme, či spálime. Avšak v koncentrácii na jednotlivca a na drobné veci každého dňa môžeme zakúsiť vôňu večnosti. Je vhodné opustiť ilúziu politického kresťanstva, ktoré má ovládnuť sedem vrchov: od ekonomiky cez kultúru po náboženský priestor, či veľkých syntéz podobných cézaropapizmu a vlastnenia dvoch mečov. Táto syntéza je síce v Božom pláne, ale len cez obrat jednotlivca do vlastného vnútra a k Bohu a cez dôsledne žitý „malý život“ s veľkou láskou. Čas jeho naplnenia bude časom nových Turíc. Duch Svätý dáva Ježišovmu všednému životu charakter univerzálnosti. Tento Duch rozvoniava tam, kde sa žije konkrétna láska. Duch dá aj najmenšiemu skutku večnú trvácnosť. Tak ako sa do konca dejín bude rozprávať o žene, ktorá rozbila nádobu s nardovou masťou, ako sa bude hovoriť o pohári podanom chudobnému, ktorý vďaka nemu nebude viac zakúšať tiaž chudoby. V malom, takpovediac sviatostnom geste konkrétnej pomoci je zárodok nového sveta. Už klíči, nevidíte? Mešec netreba nosiť. Ten patrí peňazomencom. Nakoniec stále platí: „čo sa staráte o zajtrajší deň“, dnešok má dosť svojho trápenia – kríža, ktorý môžem niesť s láskou.
